Anglický kokeršpaniel

Anglický kokeršpaniel je psie plemeno pochádzajúce zo Spojeného kráľovstva. V systematike FCI sa radí do 8. skupiny,objavili ich v španielsku takmer pred tisic rokmi.V 14.storočí G. Chaucer vo svojich Canterburských poviedkach napísal,že je to španiel,ktorý by naňho najradšej vyliezol.španiel bolo kedysi všeobecné pomenovanie a oznacovalo psy,ktoré vyháňali vtáky z krovísk a podrastov a potom ich nosili svojmu pánovi. 

Stavba tela

Anglický kokeršpaniel dorastá do výšky 41 cm v kohútiku, čím sa radí medzi stredne veľké plemená. Stavba tela tejto rasy je robustná. Temeno a nos sú rovnakej dĺžky, ňufák je hranatý. Oči nesmú byť svetlo sfarbené, majú mať tmavohnedý alebo tmavoorieškový odtieň. Uši sú nasadené nízko, sú dlhé a porastené dlhou, hodvábnou srsťou. Chvost je nesený v jednej rovine s chrbtovou líniou.

 Srsť

Typická je pre toto plemeno hustá, hodvábna srsť vyžadujúca si zvýšenú starostlivosť. Môže byť zafarbená rôzne, jednofarebné jedince okrem znaku na hrudi nesmú mať na tele bielu farbu.

Farebné varianty

• Najčastejšie farebné varianty u anglického kokeršpaniela sú: zlatá, čierna, hnedá,
•  Tieto farby sa vyskytujú v kombináciách: bicolor, tricolor, beloš, beloš s pálením.

Anglický kokeršpaniel je temperamentný pes. Je spoločenský, no nie je plne na človeku závislý, skôr samostatný. Nezvykne sa dostávať do konfliktu s inými zvieratami či ľuďmi. Zle vychovaný jedinec môže prejavovať svoju dominantnosť voči ľuďom. Je učenlivý a inteligentný, no nikdy nebude slepo počúvať príkazy, býva tvrdohlavý. U tejto rasy je potrebná dôsledná a trpezlivá výchova.

Krajina pôvodu : Veľká Británia

Doba vzniku : 19. storočie

Pôvodné využitie : Aportovanie drobnej zveri

Dnešné využitie : Spoločník

Priemerná dĺžka života : 13-14 rokov

Hmotnosť : 13-15 kg

Výška : 38-41 cm 

Bradáč

Bradáč je nemecké plemeno psa. Názov plemena pochádza od charakteristického ochlpenia v oblasti ňucháča. Miniatúrne plemená bradáčov boli vyšľachtené krížením štandardných rás bradáčov s opičím pinčom a pudlom. Psy tohto plemena sa rozdeľujú do troch základných skupín:

A.  Miniatúrny bradáč (menej ako 38 cm v kohútiku)

B. Štandardný ( sučky 43-48 cm, psy 45-50 cm v kohútiku)

C. Veľký ( 60- 65 cm v kohútiku)

Psy podobné bradáčovi sa objavovali už začiatkom 16. storočia v Bavorsku a Württembersku. Hovorilo sa im opičí pinčovia. Tieto psy, spolu s malým hladkosrstým pinčom, ovplyvnili vzhľad dnešného malého bradáča. Zámerom šľachtenia bolo vytvoriť zmenšený a čo najvernejší obraz bradáča, a ten bol korunovaný úspechom. Predkovia malého bradáča boli nasadzovaní do stajní a stodôl, aby tu chytali myši a potkany. Dnes sa z nich stalo vyslovene spoločenské plemeno.

Originálny názov plemena : Zwergschnauzer
Priemerná dĺžka života : 14 rokov
Bradáče sú: čierne, korenie a soľ, čiernostrieborné alebo čisto biele.

Cane Corso

 Cane corso je stredne veľký pes. Je robustný, silný a mohutne stavaný, napriek tomu musí pôsobiť elegantne. Jeho jasné línie tvoria plasticky vystupujúce svaly, ktoré mu umožňujú až neuveriteľne rýchly beh. Hlava je asi najpodstatnejšia časť jeho tela. Jej tvar udáva charakter, ráz a osobytosť plemena. 

Oči nie sú posadené príliš pri sebe, sú mandľového tvaru a ich farba závisí od farby srsti. Očné viečka sú pevné. Nos je štvorcový, nosná huba je čierna a veľká. Horný pysk je sredne dlhý, trošku visí a prekrýva dolnú čeľusť.  Krk je silný, svalnatý a svojou dĺžkou zodpovedá dĺžke hlavy. Hrudník je hlboký, dobre vyvinutý a siaha až k lakťom. Hrudné končatiny sú rovné a velmi silné, plece je dlhé, šikmo uložené a silne osvalené. Chrbát je rovný,pevný a svalnatý. Stehná panvových končatín sú dlhé, široké a šľachovité. Chvost je nasadený dosť vysoko a obvykle kupírovaný za štvrtým stavcom. Srsť je krátka, lesklá, veľmi hustá a tvrdá a má jemnú podsadu. Má rôzne farby: čierna, čierna žíhaná, modrá, svetlo sivá, sivá žíhaná,plavá s tmavou maskou, jelenia červeň a rôzne odtiene žltej (väčšinou žíhaná a tmavá maska). Výška a hmotnosť u psov dosahuje 64-68 cm a 45-50 kg a u feny 60-64 cm a 40-45 kg. 

Cane corso je prirodzene inteligentný, asertívny, spoľahlivý, temperamentný, občas trochu prchký, je vždy plný energie a nikdy nie je bezdôvodne agresívny.     

Je tolerantný k iným psom a so zvieratami iného živočíšneho druhu si tiež celkom dobre rozumie.  Už od postnatálneho obdobia potrebuje tesnú blízkosť ľudí a domácich zvierat. Ajkeď sa dá ľahko vycvičiť, potrebuje prísnu a zároveň láskavú výchovu a stálu prítomnosť niekoho z rodiny. Ťažko nesie zmenu majiteľa. Nie je náročný na množstvo ale na kvalitu potravy. Potrebuje dostatok pohybu a nie je vhodný do malého bytu. Môže byť celoročne ustajnený vonku, ľahko si privyká na chlad , ale počas zimy nesmie byť neustále v koterci. Srsť nie je náročná na starostlivosť. 

Dalmatínsky pes ( Dalmatínec )

Dalmatínsky pes je psie plemeno uznané v FCI v skupine 6, pod číslom 153. Hoci sa za jeho domovinu považuje Dalmácia, pochádza toto plemeno pravdepodobne z Indie a cielene šľachtený bol najmä v Spojenom kráľovstve (iné zdroje uvádzajú, že prvých dalmatínov priviezli do Indie námorníci z Dalmácie .  Typickým plemenným znakom je biela srsť pokrytá čiernymi, alebo hnedými škvrnami. 

Dalmatínec je stredne veľké až veľké plemeno. Výnimočný je sfarbením srsti - je biely s hnedými alebo čiernymi bodkami, ktoré sa nemajú zlievať. Chlpy sú krátke a tvrdé, srsť hustá a lesklá. Šteniatka sa rodia bez bodiek, tie sa na tele objavujú až na desiaty až 14 deň života. Je to robustný, dobre osvalený pes s dlhším chrbtom a elegantným krkom. Psy s čiernym bodkovaním majú tmavohnedé oči, hnedooké psy zasa jantárové. Modré sfarbenie dúhovky je dôvodom k vyradeniu z chovu (často geneticky prenáša hluchotu). 

Dalmatínec je pes priateľskej a dobromyseľnej povahy. Vďaka svojmu temperamentu je vhodný pre aktívnych ľudí. Svojím priateľským vzťahom k deťom je vhodný ako rodinný pes. Aj deti ho obľubujú pre lákavé sfarbenie.

Dalmatíenc má neprávom povesť hlúpeho psa. Opak je pravdou. Dalmatínsky pes je inteligentné a učenlivé plemeno. Vyznačuje sa občasnou tvrdohlavosťou a tzv. „úmyselnou hluchotou“ voči príkazom, avšak toto sa tiež dá výcvikom zvládnuť. Dalmatínec si vie poradiť v každej situácii a je nadaný obzvlášť pre poľovný výcvik. V rebríčku pracovnej inteligencie (cvičiteľnosti) psích plemien, ktorý zostavil známy psí psychológ Stanley Coren (kniha The Intelligence of Dogs) zastáva dalmatín 39. miesto (zo 79) a radí sa do kategórie „nadpriemerne pracujúce psy“. 

Dalmatínec je krátkosrsté plemeno, preto odporúčame chovať ho hlavne v zime v interiéri. Z chorôb je dalmatínsky pes náchylný na bežné choroby veľkých plemien, ale aj na takzvané „choroby bielych psov“, napríklad hluchotu. Vzhľadom na jeho bielu srsť, treba dalmatíncovi dôslednejšie vyberať stravu (vylúčiť alergény ako napr. hovädzie mäso). 

Krajina pôvodu : Dalmácia, Chorvátska republika

FCI kód : 6/3/153 

Výška : psy 56 - 61 cm, sučky 54 - 59 cm

Hmotnosť : 24 - 32 kg

Terajšie určenie : spoločenský pes

Eurázier

Pôvod: Nemecko
Použitie: sprievodný pes
Klasifikácia: 5. skupina špice a pôvodné plemená, sekcia 5 ázijské špice a príbuzné plemená, bez skúšky
Dátum publikovania platného štandardu: 6. 1. 1994
Krátky prehľad histórie: v roku 1960 krížením čau-čaua a vlčieho špica vzniklo plemeno, ktoré sa nazývalo vlčí čau a po prikrížení samojeda bolo v roku 1973 premenované na euráziera a uznané FCI.
Celkový vzhľad: harmonicky stavaný, stredne veľký špicovitý pes s postavenými ušami, v rôznych farebných odtieňoch, s takou dĺžkou srsti, ktorá ešte umožňuje vyniknúť proporciám tela a so stredne hrubými kosťami.
Proporcie: dĺžka trupu je trocha väčšia ako výška v kohútiku. Dĺžka papule je skoro taká istá ako dĺžka temena.
Povaha a správanie: sebavedomý, pokojný, vyrovnaný s vysokou hladinou dráždivosti, ostražitý a pozorný, ale nie príliš uštekaný, viazaný na rodinu majiteľa, voči cudzím nedôverčivý, ale nie agresívny, nemá vlastnosti poľovného psa.
Aby sa vlastnosti euráziera mohli plne rozvinúť, potrebuje tesný kontakt s majiteľom a jeho rodinou a výchovu plnú porozumenia, ale aj dôslednosti.
Hlava
Všeobecne: harmonická, nie príliš široká lebka, tvar hlavy zhora aj zbokov klinového tvaru, chrbát nosa a línia temena sú paralelné.
Temeno
Tvar: ploché čelo so zreteľnou brázdou, výrazný výbežok medzitemennej kosti.
Čelový sklon: nevýrazný.
Tvárová časť
Čucháč: stredne veľký, čierno pigmentovaný.
Papuľa: ani príliš hrubá ani príliš špicatá, smerom k ňucháču sa zužuje, rovný chrbát nosa a čeľuste.
Pysky: okraje pyskov sú napnuté, čierno pigmentované.
Čeľuste: silné, široké oblúky sánky.
Líca: málo výrazné.
Chrup: silný a úplný (42 zubov podľa normy), zhryz nožnicový alebo kliešťový, horné rezáky dosahujú tesne pred spodné alebo priamo na ne. Premoláre a moláre sú v jednej línii bez medzery, všetky zuby sú kolmé na čeľusť.
Oči: tmavé, stredne veľké, nie príliš hlboko uložené, mierne zošikmené viečka, okraje viečok sú čierno pigmentované a priliehavé.
Uši: nasadené od seba vo vzdialenosti šírky základne jednej ušnice, stredne veľké a trojuholníkové, postavené, s mierne zaoblenými špičkami. Špičky uší a stred čelového sklonu tvoria skoro rovnostranný trojuholník.
Krk: stredne dlhý, primeraný k stavbe, svalnatý, na hrdle koža tesne prilieha. Plynulý prechod do pliec.
Telo
Všeobecne: mohutný, nie príliš krátky trup.
Kohútik: výrazný.
Chrbát: pevný a rovný, veľmi svalnatý.
Bedrá: dobre široké a dlhé, veľmi svalnaté.
Kríže: rovné, široké a mocné.
Chvost: rovno nasadený, stočený a pevný, primerane hrubý, ku koncu sa zužuje, huňatý, položený dopredu na chrbte alebo trocha nabok, zahnutý alebo stočený, spustený dosahuje po päty.
Hrudník: dosahuje po lakte, s oválnymi rebrami, dobre vyvinuté predhrudie, ale nie príliš výrazné, dlhá hrudná kosť, dosahujúca ďaleko dozadu.
Brucho: mierne vtiahnuté.
Končatiny
Predné končatiny
Všeobecne: pri pohľade spredu rovné a paralelné. Pri pohľade zboku primerane zauhlené. ramená a predlaktia skoro rovnako dlhé.
Plecia: svalnaté, lopatka mierne zošikmená.
Ramená: stredne dlhé a svalnaté.
Lakte: priliehajú k hrudníku.
Predlaktia: stredne dlhé, svalnaté.
Kĺby nadprstia: silné.
Nadprstia: stredne dlhé, pri pohľade spredu úplne rovné, pri pohľade zboku mierne zošikmené.
Predné labky: oválne, uzavreté, primerane klenuté, pazúriky silné, čierno pigmentované, vankúšiky pevné, tučné, tmavo pigmentované. Hustá srsť medzi prstami.
Zadné končatiny
Všeobecne: pri pohľade zozadu rovné a paralelné, zboku primerane zauhlené. Stehná a predlaktia takmer rovnako dlhé.
Panva: trocha šikmo umiestnená.
Stehná: stredne dlhé a svalnaté.
Kolená: stabilné, nie príliš otvorené.
Predkolenia: stredne dlhé svalnaté.
Päty: nie príliš nízko spustené, stabilné, ani vtočené, ani vytočené.
Podpätia: dobre dlhé a široké, pri pohľade zboku zvislé.
Zadné labky: oválne, uzavreté, primerane klenuté, pazúriky silné, tmavo pigmentované, pevné, tučné, čierno pigmentované vankúšiky. Hustá srsť medzi vankúšikmi.
Pohyb: priestranný, s výdatným záberom a dobrým posuvom.
Koža: napnutá, pigmentovaná.
Osrstenie
Vlastnosti srsti: po celom tele hustá podsada a stredne dlhá, voľne priliehajúca krycia srsť. Na papuli, tvári, ušiach a prednej strane končatín je srsť krátka. Na zadnej strane predných a zadných končatín (nohavice) je dlhá srsť. Srsť na krku je iba trochu dlhšia ako na tele a netvorí hrivu.
Farba: všetky farby a farebné kombinácie sú prípustné, s výnimkou bielej, bielej so škvrnami a pečeňovej.
Výška v kohútiku: psy 52–60 cm,
sučky 48–56 cm.
Hmotnosť: psy 23–32 kg, sučky 18 až 26 kg.

 Foxteriér

Originálny názov plemena : Fox Terrier Wire

Krajina pôvodu : Veľká Británia

Doba vzniku : 19. storočie

Pôvodné využitie : Vyháňanie líšiek, lov králikov

Dnešné využitie : Spoločník, lovecký pes

Priemerná dĺžka života : 13 - 14 rokov

Hmotnosť : Pes - max. 8,2 kg Fena - o niečo menej

Výška : Pes - max. 39 cm Fena - o niečo menej

História
História foxteriéra, ako ho poznáme dnes, začína až na začiatku 19. storočia. Prvé správy, ktoré pochádzajú už z 15. storočia, pojednávajú skôr o teriéroch ako takých. Názvom teriér boli označované malé psy, ktoré boli využívané na lov škodnej zveri, pre ničenie hlodavcov a taktiež na lov pod zemou. Neboli chovaní podľa jednotného štandardu, dôležitá bola upotrebiteľnosť v lovení a výkonnosť. Tieto požiadavky však už viedli k zachovaniu určitej telesnej stavby. V dobe, keď v Anglicku prišli do módy hony na líšku v parforsnom štýle, rástla i obľuba foxteriéra. Názov tento pes získal práve vďaka svojmu použitiu pri vyháňaní líšok. V tomto období sa síce ešte foxteriéry nechovali podľa nejakých predpisov, ale boli to už psy pomerne jednotného typu. Psy z tohoto obdobia sú považovaný za priamych predchodcov foxteriéra. Veľa ich bolo sfarbených black and tan alebo bielo a ich krížením sa vyvinuli i psy strakaté, a to predovšetkým trojfarebné. Existuje taktiež domnienka, že do chovu bola primiešaná krv bígla, ktorá priniesla trojfarebnosť a bulteriéra, ktorý dodal plemenu ráznosť. Niektorý odborníci vyslovujú názor, že drsnosrstý foxteriér bol vyšľachtený z foxteriéra hladkosrstého primiešaním krvi niektorého z drsnosrstých teriérov. Iný zase tvrdia, že vždy existovali obidve variety a dochádzalo k ich vzájomnému kríženiu. Isté je, že drsnosrstým foxteriérom trvalo dlhšie, než sa presadili na výstavách. Prvý krát boli predstavený v roku 1872 na výstave v Birminghame a v roku 1873 boli oficiálne uznaný Kennel Clubom. Obľuba drsnosrstej variety foxteriéra začala stúpať, možno aj taktiež preto, že týmto typom srsti sa dali skryť telesné nedostatky. I drsnosrstý foxteriér prešiel obdobím módnosti, ktoré mu neprospelo. Bola dávaná prednosť mäkšej srsti, a málo pozornosti bolo venované osobnosti psa, čo spôsobilo, že sa stali nervóznymi a uštekanými, prestali byť vhodní ako domáci psy a ich obľuba prudko klesla. V dnešnej dobe je však už foxteriér opäť obľúbeným psom, nie je však masovo rozšírený a záleží len na chovateľoch a milovníkoch tohoto plemena, aká bude kvalita psov.

Typy
Foxteriér sa vyskytuje v dvoch typoch srsti, okrem drsnosrstého existuje ešte varieta s krátkou, hladkou srsťou. Plemenný štandard je však vytvorený pre každú varietu zvlášť.

Všeobecný vzhľad
Drsnosrstý foxteriér je lovecký pes dokonale vyváženej stavby tela. Lebka je takmer plochá, smerom k očiam sa postupne zužuje, stop je len mierne naznačený. Oči s inteligentným a živým výrazom sú primerane malé, majú mať okrúhly tvar a tmavú farbu. Svetlé oči sú vysoko nežiadúce. Nos má foxteriér vždy čierny. Uši majú tvar písmena V, sú malé, stredne silné, dobre preklopené a priľahlé k lícam. Telo má krátke, rovný a silný chrbát, krátka, dobre osvalená, pevná a mierne klenuté bedrá a hlboký hrudník. Chvost je posadený vysoko, je silný, má primeranú dĺžku a nesený je vztýčene, nie však nad chrbát. Podľa zvyku býva skrátený.

Srsť a farba srsti
Srsť sa skladá z dvoch vrstiev, hustej, drôtovitej krycej srsti, ktorá má snahu sa krútiť a krátkej a jemnej podsady. Na papuli je srsť kučeravá, na končatinách hustá a vlnitá. V sfarbení prevláda biela farba nad čiernou, vyskytujú sa kombinácie čiernej a trieslovej alebo trieslové znaky. Nežiadúcou je sfarbenie žíhané, červené, pečeňovo hnedé alebo bridlicovo modré.

Povaha
Foxteriér je temperamentný, veselý pes. Je veľmi húževnatý, ostražitý a ostrý. Nechýba mu odvaha, je priateľský, ale dokáže byť i tvrdohlavý.

Spoločenská charakteristika
Foxteriér sa veľmi rýchlo stáva členom rodiny. Ku všetkým členom je prítulný a rozdáva dobrú náladu. Svojmu pánovi je verný. Je veľmi ostražitý, ale nebýva agresívny. V spoločnosti ďalších psov veľmi rád provokuje k bitkám. Je taktiež potrebné si uvedomiť, že ide o psa s vrodeným loveckým pudom, preto je jeho obľubou naháňať a loviť mačky i iné drobné zvieratá.

Vzťah k deťom
Milá povaha predurčuje foxteriéra ako ideálneho spoločníka predovšetkým väčších detí. Pretože je veľmi temperamentný, nikdy si nenechá ujsť príležitosť k rôznym hrám.

Výchova
Tento pes potrebuje už od útleho veku veľmi dôslednú výchovu. Pretože dokáže byť pomerne tvrdohlavý, je nutné, aby včas pochopil hierarchiu v rodine. Nevychovaný pes sa môže stáť nezvládnuteľným a môže tak robiť problémy nie len majiteľovi, ale i okoliu. Foxteriér sa rýchlo, dobre a rád učí, takže výcvik nie je najnáročnejší. Je potrebné ukázať mu pevnú ruku a poskytnúť mu dostatok zábavy a zamestnania, potom sa stáva ideálnym rodinným psom.

Držanie
Tohoto psa je vhodné chovať v byte, i keď v letných mesiacoch môže pobývať i vonku. Neznáša však samotu a v žiadnom prípade neznesie byť uviazaný u búdy. V byte potrebuje svoje miesto, kde bude môcť nerušene odpočívať, zároveň ale sledovať dianie v rodine. Brlôžok mu pripravte na suchom, teplom mieste bez prievanu. Pretože ide o psa veľmi temperamentného, je dobré ubytovať ho vo vašej neprítomnosti v klietke, na ktorú si však musí postupne navyknúť, aby sa pre neho nestala väzením, ale bezpečným zázemím.

Pracovné využitie
Drôtosrstý foxteriér je všestranný pes, ktorý dokáže uspokojiť takmer všetky poľovné nároky. Jeho hlavným poslaním je norovanie, môže však taktiež plniť funkciu prinášača drobnej i ťažšej zveri, sliediča a farbiara.

Pohyb
Foxteriér je veľmi živý a temperamentný pes, ktorý vyžaduje veľa pohybu a dostatok zábavy. Vyžaduje preto športovo založeného pána. Pretože sa veľmi rád a dobre učí, a rád taktiež plní rôzne úlohy, je vhodné sa s ním zapojiť do niektorého zo psích športov, napríklad agility. Pobaví sa taktiež pri hrách s loptou či plávaním.

Starostlivosť
U drôtosrstého foxteriéra je srsť náročnejšia na údržbu než u jeho hladkosrstého brata. Srsti prospieva každodenné prečesávanie a česanie, potrebné je však také trimovanie, ktoré sa prevádza minimálne dvakrát ročne. Pokiaľ je pes chovaný pre výstavné účely, je trimovanie náročnejšie. Do pravidelnej starostlivosti patrí i občasná kontrola čistoty zvukovodu, kontrola zubov, na ktorých sa môže vytvárať zubný kameň a pazúriky psa je nutné udržovať v primeranej dĺžke.

Strážne využitie
Pre svoju ostražitosť, odvahu a temperament býva foxteriér veľmi dobrým strážcom domu. Pre jeho veľkosť ho nie je možné považovať za skutočného ochrancu, ale na nevítaného návštevníka vždy hlasite upozorní.

Vhodné športy
Agility

Najčastejšie nemoci
Vrodená hluchota u bielych jedincov, progresívna atrofie sietnice 

Webová stránka bola vytvorená pomocou on-line webgenerátora WebĽahko.sk